Prázdniny.

Polovica z prázdnin fuč? Opäť to ubieha ako voda, a ja si nestíham uvedomiť že leto si treba aj užiť. Čím som staršia tým menej vnímam že sa tomu hovorí prázdniny. Dospela som do stavu, keď som fakt rada že večer pred jedenástou nezistím že mám ráno skúšanie z podnikovej ekonómie, ale naopak zistím že budík o šiestej je zapnutý nonstop. Hold, nové kabelky či kozmetika neprídu ku mne do izby len tak, ale treba preto niečo aj robiť. A prečo je vlastne po skoro roku príspevok?
Vždy som sa bála začať  "oficiálne", a nehanbiť sa za svoje príspevky pred známimi, povedať áno mám blog a je to super. Blogovať ma nesmierne baví no stále som sama sebe hádzala polená pod nohy.
Prečo keď sa dve kamarátky bavia o rúžoch, alebo umelých nechtoch, sa s tým ja nemôžem podeliť s čitateľkami tzv. virtuálnymi kamarátkmi?
Prečo keď si odporúčajú dobrú bázu pod očné tiene, by som ju nemohla odporučiť ja vám?
Hlavou mi behalo nespočetne mnoho "prečo". Stále je tu strach čo keď sa to nebude  niekomu páčiť, čo keď si niekto myslí že som trápna? Nech si myslí. Aj keby som tie príspevky mala písať sama pre seba, budem to robiť! Pretože ma to baví, a to je najdôležitejšie. Asi vás bude zaujímať kde tento zlom nastal, a ja mám jednoznačnú odpoveď. Kvietkovci. Včera na meet- upe som konečne spoznala ľudí ktorí mi každý večer ukazujú ako to všetko ide, a ako sa to všetko čo chceme dá. Spoznať Andrejku a Mareka bol pre mňa dar, za ktorý budem vďačná navždy. Naučili ma toho tak veľa.. Nevzdávať sa, ísť si za tým čo ma baví a nenechať sa od toho svojho sna nijako odradiť. Pre veľa z vás budú tieto slová klišé, lebo ma poznáte ako strelenú, usmiatu, často vytočenú za maličkosť.. Som to ja, no niekde vnútri som hanblivé dievča, ktoré sa bojí začať písať svoj blog, ale späť k tým prázdninám. Väčšina si užíva pri mori, niektorí doma, a tí náročnejší ktorým nestačí vreckové od rodičov chodia po všelijakých brigádach. Ja osobne som ten prípad posledný - pracovný. Nesťažujem sa, to určite nie, ba naopak som rada. Nemôžem povedať že ma to osamostatnilo, žijem predsa u rodičov, neplatím im nájom a nemusím riešiť či mám niečo v chladničke, alebo čí mám prášok na pranie. Naučilo ma to však peniaze si vážiť. Som rada že si drobné na kávu nemusím pýtať od mami, a sťažovať sa jej ak sa mi zdá že 5 eur čo mi dala je málo. Mojím prípadom že všetko si prepočítavať. Pred výkladom v obchode sa kochám kabelkou, no pri pohľade na cenu to začne.Hmmm, Simi ak ju chceš musíš byť tri dni v robote.Často to však nepomôže, a peňaženka pri pokladni zaplače.
Pri písaní tohoto článku som si opäť uvedomila ako ma to baví, a že písať blog je presne to čo chcem. Možno vám príspevok nič nedal, nebol pre vás ničím zaujímavý, no mne dal veľa. Môžem len dúfať že ste si z toho niečo zobrali a popriať vám krásny deň. Na záver pripájam motivačný citát :)

Andrejka a Marek Kvietkovci - https://www.youtube.com/watch?v=mXsRIxkQFqw